Recenzia albumu I’m With You

Až história ukáže, ako divoko títo Kalifornčania zamiešali vody hlbokého mainstreamu hudobnej komercie a pritom im ostali otvorené aj bezodné priepasti rockového undergroundu. Je pravda, že záujem médií si museli vybojovať a upozorniť na seba škandálmi, ktoré niekedy dospeli až do tragédie. Tieto smutné udalosti ale vyústili do albumov, ktoré nás dnes oblažujú svojím ironicky poňatím rockovej alternatívy s prvkami funky, punku a psychedélie, ktorá kapelu posúva stále do neprebádaných dimenzií.

Z country klasiky “Why Don´t You Love Me” urobili pravý opak a dali jej druhý význam funkovým drajvom. Z popovej príšernosti Stevie Wondera vytvorili počúvateľnú vecičku, lebo v pôvodnom štúdiovom zlepenci našli punkovú pecku, kde elektroniku suplovali gitarou a ambivalentným návalom. A má toto nejakú výpovednú hodnotu? Sakra…určite!

Papričky boli vždy kapelou ostrých šrámov a prvé dosky boli synonymá pre zvláštnosti s ktorými kravaťáci z veľkých labelov nič nechceli mať. Dnes po megaúspešných doskách je to po Metallike a U2 asi najväčšia rocková kapela, ktorá si môže dovoliť upadnúť do kómy aj na pár rokov bez akých koľvek následkov na ich popularitu. A tak dnes po piatich rokoch ponúkajú štrnásť nových kúskov, ktoré sú odliatkom štýlov, ktoré sa objavili na predchádzajúcich albumoch, egalizované svojím známym citom pre vtip a recesiu. Bohužiaľ, ako pri nedocenenom materiále One Hot Minute, aj tentokrát John Frusciante nevydržal tlaky a neudržal na uzde svoju túžbu po sólovej kariére, a tak ho nahradil dlhoročný parťák kapely na živých showkách Josh Klinghoffer. Samozrejme tým pádom došlo k miernej zmene soundu, ktorý aj napriek tomuto faktu ostal ich najväčšou zbraňou, a to aj vďaka producentovi Rickovi Rubinovi. Ten ho vtiahol do moderného oparu, pričom zachoval jeho nepredvídateľnosť a inteligenciu, čo bolo badateľné na posledných albumoch Stadium Arcadium a By The Way. Štruktúry skladieb sú na tom podobne, nepredvídateľné a nečakané. Tak ako vždy, hravo zametajú so zavedenými žánrami, i keď vo väčšine dodržiavajú klasický model sloha/refrén/sloha/refrén/inštrumentálna pasáž/sloha/refrén. Občas sa nedá hovoriť o alternatíve a sem tam zahrajú aj divnú americkú popinu „Even You Brutus?“ v štýle indie pop rocku, s klavírnymi akordami a sekaným rytmom, ktorý mrazí na chrbte rovnako ako zvláštny heavy-funk „The Adventures of Rain Dance Maggie“ úplne v duchu ôsmej dekády, ktorý bol nasadený ako prvý singel, okamžite bodujúci v rôznych rebríčkoch po celom svete.

Frusciante príliš nechýba

V interakcii s ľudskými vnímavými orgánmi sú skladby v pomere „Ľahká alternatíva s drobnými experimentami (66,666%) ku náročnej popovej produkcii (33,333%)“ čo je veľmi obľúbený pomer, podané inak, teda bez postrádajúcej Fruscianteho psychedelickej gitary, ale s vynikajúcim drajvom, novými nápadmi a progresívnejším soundom. V tej ostatnej jednej tretine je to naozaj bežná mainstreamová rockovinka „Brendan’s Death Song“ držiaca epilóg za kamarátom Brendanom Mullenom. Veľmi dojemná skladbička s gradujúcim finále.

Celý album svojou profesionalitou môže trochu nudiť, ale jednotlivé momenty sa dajú oceniť na výbornú. Ak aj pôjde o ľahké pokrytectvo, nejde to inak. Jednoducho treba vyzobávať fragment po fragmente. Inštrumentálne pasáže sú zakaždým iné, sólové linky sú minimálne a prekvapivé zvraty v skladbách dostatočne zaujímavé, idúc takto proti zaradeniu do mainstreamu. Možno sa pogrcáte z klavíru, možno z trumpety, ale možno práve to sa bude ľuďom páčiť, rovnako ako skreslený vokál či oreverbovaná gitara v úvodnej funk-rockovej jazde „Monarchy of Roses“. Vyslovene prekvapenie sa nekoná, aj keď drobné schválnosti sa nájdu, ako prihlúply text „Did I Let You Know“ podporený sviežou Klinghofferou gitarou i jeho vysokým backvokálom a trumpetovou sólovou linkou. Obrátkou vzad sa stala „Factory of Faith“ spájajúca Kiedisov vokál a basovú linku Flea takým spôsobom, ako to ukázali na opuse Blood Sugar Sex Magik. Svoje staršie korene ukázali v najtvrdšej kompozícii „Goodbye Hooray“ svojím riffom odkazujúca sa na The Wizzard od Black Sabbath a hopkajúca „Look Around“ zase prenesie do časov vydania matkinho mlieka. Čo sa týka textov, Kiedeis sa nechal inšpirovať Jackom Johnsonom, či Benom Harperom (Meet Me at the Corner), ale aj vlastnými cestovateľskými prežitkami (Ethiopia) či asociatívnymi témami (Annie Wants a Baby). Nechýba zomknutosť ani koncept, a tak album I´m With You je dôstojným pokračovaním kariéry, aj keď bez Johna Fruscianteho.

Možno sa v rámci tvorby RHCP stane klasickým, ale z úplne iných dôvodov ako ich staré dosky. Použili všetko čo sa už objavilo v minulosti, ale novším, modernejším spôsobom, v čom im v neposlednom rade pomohol aj legendárny Rick Rubin. Materiál nemá vyslovene slabšie miesto a každý jeden dielik je rovnako dobrý a ku koncu sa dajú nájsť aj drobné skryté poklady. Je to znovuzrodenie papričiek, Stadium Arcadium ukončil jednu éru ich kariéry a tento album štartuje ďalšiu.

Zdroj: http://www.rock.cz

Komentáre

in: Kategória článku: Album I’m With You (2011), Všetky novinky · tagged:


Pridaj komentár