Späť do histórie: John Frusciante a Chad o albume Stadium Arcadium! 2. časť

rhcp

Na DVD s najväčšími hitmi je taktiež dokument o kapele. Red Hot Chili Peppers tam cvičí jógu pred koncertmi. Teda okrem teba. Ty piješ pivo. Necítil si sa trochu odstrčený?
Máš pravdu, občas sa tak cítim. Ale zbytok kapely k sebe pasuje. Hrám s nimi 18 rokov a myslím, že v našej kapele je potrebný druh rovnováhy, ktorý kapelu ženie dopredu. A tiež ktorý dovoľuje spoločne hrať, cestovať, skladať piesne a nahrávať. Keby každý z nás bol rovnaký, prestalo by to fungovať. Myslím, že bubeník musí byť takou chrbticou kapely. Vyrovnaný, zodpovedný, aby sa naňho mohli ostatní spoľahnúť.

Prví singel Dani California je podľa Anthonyho pesnička o “kultúrnej smrti západného pobrežia USA”. Si za?
Nie, to nie je o konkrétnom mieste, to sa týka celého sveta. Miesta sa menia pod vplyvom udalostí. Dobrých i zlých. Anthony spieva veľa o Kalifornií, pretože tu žije. V textoch je veľmi otvorený a priamočiary, čo sa lásky i vzťahov týka. Ja ale jeho myšlienkové pochody neanalyzujem. A najskôr ani on sám.

To mi moc nepomôže pochopiť názov albumu.
To nie. Od času Blood Sugar Sex Magik sa názvy albumov odvodzujú od názvov skladieb. Stadium Arcadium sú len dobre znejúce slová, ktoré nemajú hlbší význam. Môžeš si myslieť, že sme tím chceli vyjadriť vesmírny nadpozemský pocit.

John Frusciante:Moje pocity lietajú

Dáš si niečo?

Nie ďakujem. Chcel by som pogratulovať k novému albumu, snáď najgitarovejšiemu v histórií Red Hot Chili Peppers…
Áno., gitary dominujú. Keď som prišiel do kapely, mal som veľkú chuť postrčiť Red Hot Chili Peppers viac ku gitarovému výrazu, pretože skladby, ktoré robili skôr, boli veľmi postavené na base. A ja som chcel, aby gitara hrala hlavnú úlohu. Skúšal som to už na albume Mother“s Milk, ale nedostal som dosť priestoru a na druhej strane som vlastne ani moc nevedel, ako to urobiť. A tak môj štýl hrania nadväzoval na minimalistický štýl Hillela (Slovaka, pôvodného gitaristu kapely). Teda na Blood Sugar Sex Magik som sa začal prejavovať viac a vytvárať si vlastný spôsob hrania. Vtedy som si uvedomil, že ten minimalizmus mi vlastne pomáha vyjadriť to, čo som mal v duši. Tento prístup sa vtedy osvedčil a neskôr som ho rozvinul na Californication a By The Way.
Vymyslel som metódu, ktorá spočívala v tom, že som hral menej, než mi umožňovali vlastné technické schopnosti. Šlo o to, že keď som mohol urobiť desať krokov, urobil som radšej len dva. Inšpirovali ma k tomu gitaristi, ktorý na tom neboli tak dobre ako ja. Bolo to zaujimavé, pretože v tú chvíľu nebola technika hrania vôbec dôležitá. Pri písaní skladieb pre By The Way som napríklad nehral sóla. Zaujímala ma len rytmika gitary a hľadanie zaujímavých akordov. Na novom albume som ale sóla znovu akoby objavil a doslova som si ich hranie užíval. Pristupujem k sólam ako k umeniu, ktoré je v dnešnej dobe nedocenené. Mladí muzikanti si proste v určitú dobu povedali, že to nie je cool, a tak moc gitarových sól na albumoch dnešných rockových kapiel nenájdeš.
Problém bol totiž v tom, že v rokoch osemdesiatych sa väčšina gitarových rockových kapiel zamerala na rýchlosť a začalo sa s gitarou experimentovať. To ale neznmená, že by sme mali na gitarové sóla zabudnúť. Je možné ich zamerať iným smerom. Niektorí gitaristi, napríklad Tom Morello, neuveriteľným spôsobom pracujú s efektmi. A pokiaľ ide o mňa, snažím sa inšpirovať vždy kontextom a náladou tej ktorej skladby. Ako som sa to naučil, keď som študoval hudbu The Beatles alebo The Move. Ich skladby mali štruktúru,ktorá vytvárala pekné harmónie. Dnes je pre mňa vychádzajúcim bodom blues. Chcem nájsť doposiaľ nevyužívané rytmy a vytvoriť nový zvuk a zároveň sa snažiť kreatívne využívať rôzne štúdiové zariadenia. Preháňam gitaru atď.

To je zvláštne, pretože zvuk gitary na Stadium Arcadium mi pripadá veľmi surový a “prírodný”.
Ale to je práve to, o čom rozprávam. Tvorivé využitie možností nahrávacieho štúdia. Keď treba používam syntezátor, využívam filter, ktorý akoby púšťa a vypúšťa vzduch. Najprv vytvorím dojem, že gitara len potichu bzučí ako komár a potom uvoľním ten šialený sound. Syntezátor mi slúži skôr k experimentom, nevyužívam tie prvotné funkcie, ako je modulovanie zvuku. Pre nás bolo najdôležitejšie zachytiť rockovú tvár kapely, energiu živého hrania. Zosilňovače boli nastavené na rovnakú hladinu ako bicie. Vďaka tomu sme získali zvuk, aký mali kapely zo šesťdesiatych rokov. V 70. rokoch sa zmenila technológia nahrávania a miešania nahrávok a „klíma“ šesťdesiatok z nahrávok zmizla. Snažíme sa ho oživiť. Preto je sound miestami taký archaický, až to vyvoláva pocit, že sa celý zvuk rozsype. Ale páči sa mi toto balancovanie. Nové album je pre mňa dôležité, pretože už nehrám bezpečne, chápeš? Rezignoval som na doby, kedy som dodržoval pravidlá.

Na druhej strane ste sa tiež veľmi vrátili k funku. Anthony tvrdí, že je to návrat ku koreňom vašich ranných albumov. Ja ale tu cítim skôr vplyv Blood Sugar…
Úprimne povedané, naše staré albumy vôbec nepočúvam. Chcel som skombinovať všetko, čo mali na mysli tiež ostatní členovia kapely. Hovoril som si, že teraz je ta správna chvíľa, demonštrovať všetky vplyvy, ktoré máme radi. Tá kopa štýlov. Cítil som sa súčasťou kapely, ktorú kapela hrala vo svojich začiatkoch, teda i v dobách, keď som ani nebol členom kapely. To mám v sebe uložené a občas to uvoľňujem na skúškach. Inokedy zas zo mňa vypadne nápad v duchu Blood Sugar… Zaujímali nás vždycky rôzne štýly hudby, ale na predchádzajúcich albumoch akoby len stáli vedľa seba. Som hrdý na to, že teraz sa nám ich podarilo skombinovať. Zober napríklad skladbu Tell Me Baby. Linka bas gitary je veľmi funková a pripomína štýl, ktorým Flea hral na prvých albumoch. K tomu sa ale pridáva gitara s kombináciou akordov, ktoré som ešte nikdy nehral. A to všetko spolu. Akordy gitary zmiešané s pulzujúcou funkovou basou. Na albume nenájdeš rýdze balady alebo funky. Všetko je zmiešané a funguje spoločne. Tie zmeny sú iného druhu. Chcel som, aby sa menil zvuk, rytmus, klíma. Aby bol poslucháč prekvapený z nečakaných dohrávok, a tak že by nebolo jasné, čo sa stane budúcu chvíľu.

Ako sa ti nahrávalo na mieste, ktoré tak dobre poznáte zo skorších časov?
Teraz už to tu má úplne inú atmosféru, už mi to moc nepripomína dávnejšie doby. Myslel som si, že keď vstúpim dovnútra, budem cítiť atmosféru Blood Sugar…, model 2006. Ale to sa nestalo. Miesto toho na mňa dýchla pohodová a prítulná atmosféra…

Zostával si tam po nahrávaní zase cez noc?
Nie. Bývam dosť blízko. O ulicu, vieš, dve minúty od miesta nahrávania. Rozdiel je tiež v tom, že v mojom dome je kľud a vo vile Blood Sugar… bez prestávky pulzuje ruch ulice Laurel Canyon. Nechápem, ako som tam mohol niekedy spať. Raz som to teraz skúsil a v sedem ráno ma zobudil hluk, ktorý sa nedal zniesť. Občas tu cez noc zostával Flea. Bol tu cez týždeň a na víkend sa vracal domov. Ja som svoje časti nahrával často až do piatej do rána, čo mi robilo radosť. Vôbec, sme nahrávali omnoho dlhšie ako pri Blood Sugar… Vtedy som sa moc nepredieral. Nahral som rytmické linky gitary, már sólo a hotovo. Teraz som sa do nahrávania omnoho viac ponoril. Na albumu je veľa gitarových vrstiev, veľa efektov, bohatá aranžmá a tiež veľa mojich sprevádzajúcich vokálov. Strávil som tiež veľa príjemných chvíľ so štúdiovými technikami, až do neskorého rána. Pripravoval som im večeru, hostil ich najlepším francúzskym vínom. Skvelo sme sa bavili. Bolo to omnoho príjemnejšie nahrávanie než v prípade Blood Sugar…

Spomínal si neskoré návraty domov. Stále nemáš vodičák?
Nemám.

Ako sa teda presúvaš po meste?
Jazdím autobusom (John to povedal tak vážne, že som sa nechal nachytať). Nie, robím si srandu (smiech). Nemám síce vodičák, ale mám auto s vodičom, ktorý ma zavezie vždy tam, kde potrebujem. Vodič sa naviac stará o kopu ďalších vecí. Nakupujete a tak. Som strašne zamestnaný. Keď sa nahráva album, trávim v štúdiu 12 až 14 hodín denne. Potom nasleduje promo k albumu, turné… Nejde mať normálny život a starať sa o všetky bežné veci. Je mi smutno za dobu, keď som na seba mal viac času.

Mnoho práce si predviedol tiež pri produkcii a miešaní. U predchádzajúceho albumu z toho Flea nebol príliš nadšený, teraz mu to nevadilo?
Je to bez problémov. Keď sme nahrávali By The Way, mal som úplne presnú predstavu, čoho chcem docieliť, a skvelo sme si s Rickom Rubinom rozumeli. Do tej doby sa o mixovanie nikto z členov nezaujímal. V momente, keď som sa do toho ponoril, Flea znervóznel a začal sa o to tiež zaujímať. Nebolo to ale tak, že by som chcel nad všetkým prevziať kontrolu. Šéfom cez tieto veci je Rick Rubin. Úprimne povedané, mal som vtedy určité obavy o výsledok. Teraz si strážim svoje veci. Harmónia, dohrávky, zvuk gitary… a Rick dáva všetko dokopy. Flea, Anthony a Chad dostanú CD s mixom a môžu vzniesť pripomienky.

Vznášajú ich mnoho?
Ale nie, sú to len väčšinou drobnosti. Mal som pocit, že pokiaľ budem do toho nonstop rozprávať, budeme sa len dokola dohadovať. Zo skúseností viem, že ako náhle je v kapele moc veľká demokracia, k ničomu to nevedie. Tento krát ale nedošlo k žiadnym sporom. Ideálna metóda práce je nasledujúca: Rick má pod kontrolu celok, ja svoje časti, a ak Flea vymyslí, že budeme mať detský spor, má to potom pod kontrolou až do výsledku. Ostatní si len občas vypočujú, čo je hotové. Oni dodržujú ideu rovnosti a demokracie. Ja to mám inak, ale oceňujem ich. Hranie v RHCP pre mňa znamená podstupovanie neustálych lekcií demokracie, než urobím akékoľvek rozhodnutie. Čo je tak trochu proti mojej srsti. Ak by som mal svoju kapelu, diskutoval by som, čo a ako sa má robiť. Čo by ale mohlo spôsobiť, že by hudba potom nebola tak otvorená. A moje emócie môžu vyletieť do oblakov, kde by som sa nikdy nedostal, ak by som v kapele diskutoval.

Viem, že máš rád temnotu Anthonyho textov. V akých skladbách na Stadium Arcadium je to v tomto ohľade najotvorenejšie?
Keď hovorím temný, myslím tým taký ten romantický asekt. Mám rád, keď ma melódia, ktorá spieva, rozosmutní. Príkladom je Hard To Concentrate, Slow Cheetah alebo Hey. Anthony je v nich fakt skvelý, vie smutné emócie preniesť na ostatných.

Môžeš mi prezradiť, aký je výklad názvu albumu?
Nie je to nič konkrétneho, len hra slov z textu skladby. Keď som názov počul po prvý krát, cítil som, že je výnimočný. Keď sme si ujasňovali, ako sa bude album volať, nebolo čo riešiť. Každý z nás vedel, že to pasuje výborne. Väčšinou máme mnoho pracovných názvov, nad ktorými týždne diskutujeme, ale tento krát všetci v kapele, managment a ostatní boli hneď za. Skvelý názov. Ak máš dobrý pocit, už nemusíš dlho premýšľať a skúmať, čo to vlastne znamená. Myslím, že slová obmedzujú myslenie. Čím viac vymyslíme takých, ktoré nie sú vo slovníku, tím úprimnejšie možno budú pôsobiť.

Dani California je pravdepodobne posledná skladba trilógie Californication a By The Way. Plánovali ste to tak od začiatku, alebo je to náhoda?
George Clinton a Frank Zappa uplatňovali koncept kontinuity. Určitou frázou zo skladby dokázali použiť vo svojej tvorbe o 5 alebo 10 rokov neskôr. A tak sa často stávalo, že napríklad fragment z roku 1979 sa odvolával na určitý príbeh z roku 1969. Keď dávaš dokopy album, môžeš si takto pohrávať s časom. Je to niečo podobného ako moje experimenty s gitarou a elektronikou.

Povedz mi úprimne: keď si sa vrátil v roku 1999 znova do kapely, cítil si, že spolu zostanete v takejto zostave tak dlho?
Vtedy som bol šťastný, že môžem robiť to, čo chcem. Skúsenosť z doby, keď som bol mimo, ma naučila vážiť si druhú šancu. V momente, keď som skončil s drogami, cítil som, že mi zostáva len pár mesiacov v hudobnej sfére, mal som pocit, že tu už pre mňa nie je miesto a že tu nieje nič na práci. Skúšal som začať nový život. Ale hovoril som si, predsa si sa nedostal zo závislosti len pre to, aby si prežil ďalší rok. O dvanásť mesiacov neskôr som už nahrával Californication… Vieš, neočakával som od budúcnosti nič moc a žil som prítomnosťou. Mal som všetko, čo som chcel… Mohol som hrať na gitaru, skladať, nahrávať. Všetko sa mi splnilo, a tak som stratil motiváciu.

Myslím, že teraz je to ale inak. Od roku 2002 si urobil veľký pokrok. Omnoho lepšie vyzeráš, vyjadruješ sa inteligentne a vecne. Proste si úplne iný chlap.
Myslím, že som si potreboval trochu oddýchnuť. Bol by som býval maximálne šťastný, keby som mohol odísť na nejaké tiché miesto k oceánu, kde by som mohol meditovať 10 hodín denne. Venovať čas vlastnému duševnému rozvoju, Také sny mám i teraz. Život bez zbytočne veľkých emócií v tichu a kľude. Podobne som fantazíroval v roku 1997. Mám ale dojem, že si tie sny len tak skoro nesplním, a tak ma teší to, čo robím, a som vďačný za Red Hot Chili Peppers.

Selekcia materiálu na Stadium Arcadium vám musela asi lámať srdce. Nebudete niekedy lutovať skladieb, ktoré sa na album nedostali?
To sa stávalo vždy. Predovšetkým v období By The Way. Vtedy sa na B stranu singlov dostalo omnoho lepších skladieb, než boli tie na albume. To bola životná lekcia, aká patrí k životu. Myslím, že je dôležité robiť chyby pred očami fanúšikov, svojich blízkych atď., že je lepšie mať pocit, že album nebol úplne super, než byť spokojný s nahrávkou, ktorú máš v skrini a ktorú poznáš len ty a pár tvojich známych. Ide o to, že keď urobíš chybu pred miliónom fanúšikov, určite ju budeš chcieť napraviť. Najväčšou úlohou je nahrať album, na ktorom ukážeš maximum svojich schopností. Vždy, keď sa pomýlim, tak na tom hľadám to pozitívne. Beriem to ako lekciu.

Nakoniec sa ťa teda spýtam na lekciu, akou pre teba bola skladba Soul To Squeeze. Nikde som nenašiel odpoveď, prečo sa jedna z najkrásnejších skladieb od Red Hot Chili Peppers nedostala na album Blood Sugar Sex Magik.
Vtedy sme nenapísali podobné skladby – brali sme sa ako funkrocková kapela. Keď Anthony priniesol Under The Bridge, hovoril, že si myslí, že sa k nám tá pieseň moc nehodí. Je vraj to tak do auta. Nakoniec sme napísali niekoľko podobných skladieb a začali sa obávať, že album bude príliš mäkký. Under The Bridge, I Could Have Lied, Breaking The Girl… Štyri také skladby, to už bolo moc. Dnes je pre nás dôležité len to, či je skladba dobrá, bez ohľadu na štýl. Pokiaľ si pamätám, bol som silno proti umiestneniu tejto skladby na album. Zostatok sa mi prispôsobil a pesnička vyletela. Neskôr sa ukázalo, že podobné skladby majú veľký úspech. Under The Bridge bol najväčší hit v kariére kapely a pritom ho akceptovali i skalní fanúšikovia. A my sme sa zaň hanbili (smiech).

Zdroj: Rock&Pop, z roku 2006

Komentáre

in: Nezaradené


Pridaj komentár