Rozhovor so spevákom o Stadium Arcadium (Filter 2006)

Rozhovor so spevákom Anthony Kiedisom o albume Stadium Arcadium. Článok je z časopisu Filter (2006).

Prečo ste nakoniec nevydali tri samostatné albumy, ako ste pôvodne plánovali ?
Bol to super nápad, trojka je naše šťastné číslo, ale nefungovalo by to. Ak by sme tie albumy vydávali v polročnom intervale, posledná by bola za rok a pol, čo je proste hlúpe. Hudba má vyjsť teraz, čerstvá, nie je možné ju tak dlho skladovať a schovávať. Bolo by to moc drsné a na viac za rok a pol budeme skladať nové veci, už budeme mať nový materiál na ďalší album. No a preto sme chceli tie skladby vydať čo najskôr, zavrhli sme trojalbum a rozhodli sa vydať o to nadupanejší dvojalbum.

A nie je dôvod aj to, že trojalbum by bol drahší a veľa fanúšikov by naň jednoducho nemalo ?
Toto je výhodnejšie, za určitú čiastku dostanete hneď 25 skladieb. Ale my sme takto neuvažovali, nesnažíme sa z ľudí vedome tahať peniaze. A vlastne sa týmto ani nezaoberáme. Proste robíme to, čo si myslíme, že je najlepšie pre našu hudbu.

Aj tak dve cd hudby sú dosť. Nebojíte sa reakcie, ktoré na dvojalbum prídu ?
Dalo by sa povedať, že ten album je trochu hop alebo trop (smeje sa). Vydanie dvojalbumu je pre kapelu vždy ťažká skúška. Je to „buď alebo“, buď ťa to totálne potopí, alebo naopak posunie ďalej. Pre kritikov je totiž strašne jednoduché dvojalbum totálne trafiť. Stačí, ak majú pocit, že je tam niečo na viac, ak si myslia, že kapela nemala čo povedať. Ale my sme na ten album hrdý a sme s ním spokojný. Každá pesnička má na ňom podstatu. V každej je určitá nálada a duša, kvôli ktorej stojí za to si ju vypočuť.

Nijak zásadne, ale predsa cítim na Stadium Arcadium návrat k vášmu funkrockovému zvuku z konca osemdesiatych rokov. Je to tak ?
Určite, ale tento štýl sme nikdy úplne neopustili. Je to nitka, ktorá sa s nami ťahá od začiatku a spája všetky naše albumy. Funku sme sa nikdy nevzdali, nikdy sme sa k nemu neotočili chrbtom. Veľa ľudí sa nás pýtalo: „Prečo ste zanevreli na funk?“ ale my sme na neho predsa nezanevreli! Možno bol viac trošku skrytý, menej nápadný, ale vždy keď hráme, keď už jammujeme alebo improvizujeme, je v tom vždy funk. Ono je nám ale vlastne úplne jedno, či tomu niekto hovorí funk, alebo nie, hlavné je, aby jadro každej skladby bolo dobré. Myslím, že na albumu je niekoľko dobre vydarených funkových kúskov. Napríklad skladba Warlocks, v ktorej hrá na klávesy Billy Preston, alebo Charlie, ktorá začína krásnym poctivým funkovým groovom, a tiež Tell Me Baby, čo je taký klasický funk z „redhotových“ začiatkov. Ale najdôležitejšie je, že v tych groovoch sú pesničky, príbehy, emócie… Funk tam nedávame kvôli tomu, že je to funk, ale vždy kvôli tej pesničke.

Prvý singel sa volá Dani California, o čom je ? Pojednáva o tej rovnakej postave ako skladby Californication a By The Way ?
Presne tak, ale je to náhoda. Vôbec som to neplánoval dopredu, proste sato v priebehu písania vyvinulo samovoľne. Pracovný názov tejto skladby bol Wu-Tang, pretože táto partia Johna pri skladaní inšpirovala. No a keď som po prvý krát tú hudbu počul, hovoril som si, že by sa k nej dal napísať nejaký príbeh so začiatkom, dejom a koncom, čo je pravý opak ostatných 24 vecí na albume. Tie sú omnoho viac abstraktné a len sa v nich naznačuje, v žiadnej vlastne nie je dokončenie príbehu, žiadna výrazná pointa. Takže som teda začal písať príbeh o nejakej holke a keď som bol v polovici, uvedomil som si že to je to dievča, o ktorej je aj By The Way, že je to vlastne ďalšia časť jej života. No a zase o niečo neskôr ma trklo, že rovnaká osoba bola i v skladbe Californication, v ktorej sa spievalo o násť ročnej snúbenici, ktorá čaká dieťa…

A čo teraz to dievča robí ? Dospelo ?
No, to si musíš poriadne vypočuť tú pesničku. Ešte sa nepreniesla cez všetky problémy, ale rozhodne sa niekam posunula.

Ako do nejakého lepšieho prostredia ?
Nakoniec zomrie. Takže sa sám rozhodni, či to bolo lepšie prostredie, alebo nie.

Predsa ste k tejto pesničke natočili celkom vtipný klip…
To áno, bolo to síce trošku hektické, ale skvelé. Točili sme 13 hodín denne, ale mali sme veľké šťastie, všetko nám vychádzalo. Tony Kaye, ktorý ten klip režíroval, je výnimočný a proste skvelý umelec. Bola radosť s ním spolupracovať. Ak sa chystáte natočiť klip, chcete ho mať sakra dobrý, chcete aby bol výnimočný, zaujímavý, neprekonateľný a odlišný od všetkých ostatných. A to nie je jednoduché, pretože sa z toho stal žáner, v ktorom sa pohybuje niekoľko režisérov, ktorý to svojím spôsobom riadia, ale ich štýl je trochu okukaný. Púšťal som si niekoľko klipov asi 20 rôznych režisérov a všetky mi pripadali rovnaké, ani jeden nebol šokujúci, zaujímavý alebo zmyslu plný. V pohode by ich všetky mohol mať na svedomí len jeden režisér. A potom nám Rick Rubin doporučil Tonyho Kayne, ktorý je režisér filmu Kult hákového kríža a mnoho ďalších skvelých krátkych filmov a tiež reklám. Keď som si pustil nejaké jeho veci, hneď som vedel, že náš klip proste musí natočiť práve on, pretože má rovnakú víziu ako my. Okamžite som začal premýšľať, ako sa s ním spojíme. Takže Rick si Tonyho Kayne pozval do štúdia a pustil mu „Dani California“, aby zistil, či by ho prípadná spolupráca vôbec zaujímala. Tony počúval a keď sa ho Rick spýtal, čo teda on na to, povedal „Áno, mám to“. A keď na neho Rick nechápavo pozeral, čo tím ako myslel, Tony mu vysvetlil, že má nápad na klip, takže ho teda natočí. Proste, keď tu pesničku počúval, vybavilo sa mu, ako by ten klip mal vypadať, a tak celý návrh Rickovi popísal, ten mi hneď zavolal a celý príbeh porozprával. Ja som z toho bol nadšený a vedel som, že to je presne ono a že už nemusíme strácať ďalší čas s vymýšľaním, čo a s kým budeme točiť, pretože toto bolo predsa ideálne. Niektorí ľudia nás strašili, že spolupráca s Tonym je zložitá, že má zlú reputáciu, pretože si do ničoho nenechá rozprávať, a ja neviem čo všetko, ale pri natáčaní bol naozaj skvelý a je to rozhodne najlepšia skúsenosť, akú s režisérom máme. Mali sme naozaj šťastie.

Môžeš nám klip teda nejako priblížiť ?
Je to v podstate história rock“n“rollu v štyroch minútach. Zamerali sme sa na 10 rôznych období s výrazným štýlom, hudbou, image a pocity, ktoré sa nejakým spôsobom podieľali na vývoji rock“n“rollu od prvopočiatkov až k jeho dnešnej podobe. Je to tak tiež svojim spôsobom vyjadrenie nášho šťastia, že sme u toho boli, že sme zrovna žili v tejto dobe. Celé to začína niekde na konci 50. rokov s rockabilly, keď sa objavili hviezdy ako Gene Vincent, Elvis Presley, Buddy Holly, Chuck Berry a Little Richard. Nepredstavujeme žiadne konkrétne osoby, ale máme na sebe oblečenie tej doby a tancujeme a vytupujeme ako vtedy. Potom sa pozrieme do skorých60. rokov k Beatles a hneď potom je tam koniec 60, čo bol rozmach psychedelického acid rocku z Anglicka a San Francisca. Odtiaľ sa presúvame na začiatok 70. rokov, kedy sa rozbehol glam rock, čo bolo veľmi dôležité obdobie vývoja, pretože tento štýl neskôr slúžil ako začiatok punk rocku. No a v tej „medzi dekáde“, sme slúžili hold funkovému hnutiu, teda obdobie uprostred 70. rokov, keď frčali kapely ako Parliament, Funkadelic, The Bar-Kays, the Isley Brothers, Sly and the Family Stone alebo Boosty Collins. No a potom sme sa teda sústredili na punkovú revolúciu v roku 1977, ďalej na post-punkové goticko industriálne strašáky. Nasleduje presun do 80. rokov, čo sme pojali veľmi bláznivé, ale je to fakt sranda – máme poriadne holky a ako správny metalíci hádžeme hlavami ako o život. Z metalistov sme sa premenovali na Nirvanu, pretože majú na svedomí naozaj veľmi dôležitú zmenu v hudbe 90. rokov. Vtedy sa v hudbe veľmi vymýšľalo a potom prišla Nirvana so svojím gangom a jedným šľahom očistili meno rocku. Je jasné, že veľa vecí sme nemohli zrealizovať, pretože sme na to mali len 4 minúty a tiež obmedzené financie na výrobu klipu. Ale keď si to všetko spojíme, myslím, že sa u toho klipu veľa nasmejete.

V refrénu tejto pesničky sa spieva: „California rest in peace“ takže, Kalifornia odpočívaj v pokoji. Znamená to, že kultúra zo západného pobrežia upadá a utápa sa vo svojich vlastných problémoch ?
Je to určitým spôsobom symbolika a taký druh metafory ako zabrániť zlej interpretácií našej kultúry. Kalifornia nie je povrchná, je to mystické prostredie, ktoré je ideálne pre rozvoj umenia a kultúry. A to sa tu vlastne už celé posledné storočie deje. Bohužiaľ, behom tej doby sa Kalifornia stala epicentrom pre umelú a falošnú kultúru, plastické operácie, zlé televízne programy a ďalšie bezvýznamné veci… Proste odpad. Ale ja si nemyslím, že je správne takto pozerať na kultúru Kalifornie. Chcem, aby táto povesť Kalifornie umrela a ľudia začali vnímať krásu, ktorá sa v tomto magickom, geografickom i historickom unikátnom prostredí zrodila. Jasne, nejaké negatívne prvky tu existujú, ale sú zanedbateľné oproti srdcu a duši tohto miesta. Ľudia by sa najskôr mali pozrieť sa seba, než začnú hádzať špinu na nás Kalifornčanov.

Takže so Stadium Arcadium vlastne chcete ľudom otvoriť oči ?
To robíme odjakživa. Ale nie je moja práca ľudom meniť názory, len si úprimne vážim krásy okolia, v ktorom žijem a pripadalo mi to ako dobrý spôsob, ako upozorniť na niektoré z tých nesprávnych úsudkov.

Je to po prvý krát, čo ste v jednej zostave nahrali tri albumy za sebou…
Áno, to je pravda.

Znamená to, že ste konečne premohli vaše démoni ?
V žiadnom prípade! Prosím ťa, ja s nimi bojujem i teraz behom rozhovoru. Bohu dík za nich. Ak by sme sa do tohto sveta nenarodili s démonmi a temnotou okolo, na Zemi by nebolo nič, čo by nás tu držalo. Nebol by dôvod, prečo niečo robiť, pretože už by všetko bolo perfektné a dokonalé… Aký by toto malo zmysel? Chápeš, čo tým chcem povedať? Vďaka tomu, že máme démonov a temnotu, tak môžeme niečo zažiť, poučiť sa z toho, zmeniť sa, vyvíjať sa a tak nejak si všetko, čo v živote máme, zaslúžiť. To je veľmi silné a nádherné. Nepohŕdam významu temnoty a démonov, niekoľko rokov mi skvelo slúžili. Na druhú stranu sa im nesnažím klaňať a ani netúžim, aby tu boli stále, ale nemôžem tajiť ich existenciu a už vôbec nie ich prínos.

Pretože ti dopomohli dosiahnuť toho, kde si teraz ?
Pomáhajú mi teraz, počas rozhovoru.

I cez to, že si vystúpil „z ulice do mora a do neba“, ako spievaš v pesničke Snow?
(s úsmevom) Jasne. Milujem nebesia, ale tam, kde žijem, nie sú.

Na svojich 42. rokov vypadáš pri tom, čo máš za sebou, veľmi zachovalo.
Je mi 43, ale v pohode (smeje sa). Neviem, myslím, že to veľmi záleží na duševnom rozpoložení. Verím, že pokiaľ si udržuješ nadšenie zo života, učíš sa a snažíš sa byť učenlivý, udržuje ťa to mladým. V momente, keď si myslíš, že všetko vieš a už sa moc nezaujímaš o nové veci, čas sa otočí a ide proti tebe a ty začneš naozaj starnúť. Ale možno je to len kvôli môjmu skoršiemu štýlu života. Čo sa týka citov, začal som veľmi neskoro dospievať, som citovo zaostalý. Som zhruba 10 alebo 20 rokov pozadu za svojimi vrstovníkmi, a preto ma život a možnosti, ktoré ponúka, neustále šokujú. Ešte nemám pocit, že som predviedol, čo všetko vo mne je. Vidím to tak, že ako kapela sme práve zistili, ako spolu fungovať a viem, že môžeme ponúknuť ešte oveľa viac.

Staráš sa teraz viac o seba? Počul som, že chodíš na nejakú procedúru, ktorá sa nazýva „ozónová injekcia“… O čo preboha ide?
Je to americký vynález, prišiel na to bývalí vietnamský veterinár, ale je to viac menej nemecká záležitosť, pretože v Amerike sa to neuskutočňuje. Začal som s tým, pretože moja pečienka bola naozaj vo veľmi zlom stave, ale teraz je to už v pohode, takže som dávno na žiadnej ozónovej injekcií nebol. A či sa o seba starám? Niekedy áno, niekedy nie. Je to otázka radov experimentov, stále na tom pracujem.

A tie experimenty platia aj u žien? Ako to, že sa ti nedarí udržať nejaký vážny vzťah, nie to už manželstvo? Je to voči zlému vplyvu tvojho otca?
Otec ma mňa nemal zlý vplyv, naopak – snažil sa, ako najviac mohol. Keď ma vychovával, vedel som, že som milovaný, stále sa mi venoval. Pravda, mal veľmi zvláštny pohľad na svet, ale dával mi to najlepšie. Snažil sa mi uľahčiť život, robil pre mňa všetko, čo bolo v jeho silách. Vtedy bol jeho život nenaplnený a myslel si, že čím viac, tím lepšie, takže i čím viac žien, tím lepšie. K tomu proste v živote prišiel a veril, že je to tak správne. Takže ja som vyrastal v tom, že to tak ma byť. Poslednú dobu zisťujem, že to nie je to pravé orechové, ale tiež, že nikdy nie je neskoro na zmenu a na pochopenie seba samého. Takže teraz už som v tomto smere určite pripravený na zmenu.

Máš ale povesť sukničkára, čo na to hovoríš?
Nepripadám si tak. Nemám pocit, že som sukničkár. Mám rád ľudí, hľadám v nich krásu a jasne, mám so ženami bohatú skúsenosť, ale myslím, že nie je spravodlivé hneď ma označovať za sukničkára, pretože tak to skrátka nie je.

Chceš povedať, že slovo sukničkár znie moc negatívne?
Proste nemám pocit, že som sukničkár.

A čo modelka Heidi Klum. Prečo vám to spolu neklapalo?

K tejto téme sa nebudem verejne vyjadrovať. Jediné, čo k tomu poviem, že Heidi je skvelá, čo ľudia, ktorý ju dobre nepoznajú, asi nevedia. Jasne, preslávila sa svojou krásou, ale ona je skutočne neuveriteľne šikovná a veľmi citlivé dievča. Vážim si ju, len sme ale zistili, že práve nám dvom to spolu nejak nefunguje. Ale ona je rozhodne jedna z najlepších ľudí, ktoré som kedy poznal, a som vďačný za to, že som s ňou mohol stráviť aspoň tú krátku chvíľu, pretože ma toho veľmi naučila a tiež sa vďaka nej cítim naozaj lepšie. Takže to bola milá skúsenosť.

Naučila ťa po nemecky?
Nein. (smiech)

V roku 1978 si hral vo filme F.I.S.T. Prečo si sa už nikdy potom nesnažil rozbehnúť hereckú kariéru?
Pretože zlých hercov je na svete už dosť a ja sa nechcem na tom v žiadnom prípade podielať. Možno ak by som to chvíľu študoval, tak by som sa nejak uchytil, ale je to vždy problém, keď si „celebrity“ myslia, že vedia hrať, len pre to, že sú slávny. Vieš to, je to remeslo, na ktorom je potreba veľmi makať, aby si v tom bol fakt dobrý. A to sa mňa netýka, takže radšej budem robiť niečo, o čom mám pocit, že mi ide lepšie a to je pochopiteľne spievanie v Redhotoch. Inak proti herectvu nič nemám, ale toto je pre mňa lepšia práca.

Ale určite dostávaš mnoho návrhov, nie?
Zase až toľko nie. Teda to hovorím o dobrých návrhoch, tých zlých dostávam veľa.

Európske turné pôjdete v dobe majstrovstiev sveta vo futbale. Si fanúšik futbalu?
(smiech) Keď sú Majstrovstvá sveta tak áno, ono to ani inak nejde.